Možno to poznáš.
Otvoríš Instagram a niekto práve dokončil projekt, ktorý ty tri mesiace odkladáš. Prídeš na workshop a človek vedľa teba znie, akoby presne vedel, čo robí so svojím životom. Pozrieš sa na prácu spolužiaka a zrazu tá tvoja vyzerá úplne priemerne.
Oni sú talentovanejší.
Istejší.
Produktívnejší.
Ďalej.
A ty?
Ty by si už predsa mala byť niekde inde.
Nie všetko „nie som dosť dobrý/á“ je impostor syndróm
Pojem impostor syndrome používame dnes skoro na všetko, pri čom o sebe pochybujeme. Lenže nie každá neistota ani každé porovnávanie je impostor phenomenon.
Jeho jadro je trochu špecifickejšie.
Môže vyzerať napríklad takto:
„Neviem, či si svoje miesto naozaj zaslúžim.“
„Ostatní si myslia, že som kompetentnejšia, než v skutočnosti som.“
„Mala som len šťastie.“
„Tentoraz mi to vyšlo, ale nabudúce sa ukáže, že na to vlastne nemám.“
Človek pritom môže mať za sebou úplne reálne dôkazy, že niečo zvláda. Napriek tomu má problém svoj úspech internalizovať, pripísať ho aj vlastným schopnostiam a kompetencii.
Mimochodom, aj označenie „syndróm“ je trochu zavádzajúce. Nejde o psychiatrickú diagnózu; v odbornej literatúre sa preto používa aj presnejšie impostor phenomenon alebo impostor experience.
Ale vedľa toho existuje ešte oveľa obyčajnejší mechanizmus:
Porovnávanie.
A práve tam často začína celý cirkus.
Ja mám zákulisie. Ostatní majú javisko.
Keď sa porovnávam sám/sama so sebou, mám veľmi nepríjemnú informačnú výhodu.
Viem o všetkých svojich pochybnostiach. O veciach, ktoré som nedokončila. O nápadoch, ktoré boli nanič. O tom, že som včera dve hodiny prokrastinovala. Viem, kde improvizujem, čo ešte neviem a pri čom sa bojím, že na to nemám.
Pri druhom človeku často vidím najmä výsledok.
Ja: zákulisie vs. Oni: javisko.
Keď porovnávanie začne rozhodovať za nás
Porovnávanie samo osebe nemusí byť problém. Môže nám pomôcť zorientovať sa, niečo sa naučiť alebo zistiť, kam sa chceme posunúť.
Problém môže vzniknúť vo chvíli, keď sa z porovnania stane hodnotenie vlastnej hodnoty alebo schopností:
porovnanie → hodnotenie → „nie som dosť“ → správanie
Vidím prácu niekoho iného. Zdá sa mi oveľa lepšia než moja. Z „jeho práca je lepšia“ sa nenápadne stane „ja na to nemám“. A podľa toho začnem konať.
Nepošlem svoju prácu do open callu. Neprihlásim sa na pozíciu. Na stretnutí radšej mlčím. Odkladám projekt, pretože ešte „nie je dosť dobrý“. Alebo sa snažím svoju neistotu vykompenzovať tým, že pracujem do vyčerpania.
Aj v literatúre o impostor phenomenon sa objavuje práve tento cyklus pochybností, nadmernej prípravy alebo prokrastinácie a následného úspechu, ktorý pochybnosti definitívne nevyrieši.
A práve tu sa dá niečo zmeniť.
Nie nevyhnutne tým, že sa naučíme necítiť neistotu alebo si zakážeme myslieť „ostatní sú lepší než ja“.
Ale tým, že tento pocit prestane automaticky rozhodovať o tom, čo urobíme.
Čo ak sa toho pocitu nemusíš najprv zbaviť?
Často čakáme, kým sa budeme cítiť pripravení.
Najprv sa prestanem báť. Potom si začnem viac veriť. Získam sebavedomie. A potom konečne urobím to, čo chcem.
Lenže ono to nemusí ísť v tomto poradí.
Nemusíš čakať na ráno, keď sa zobudíš s pocitom, že si konečne dosť dobrý/á.
Môžeš cítiť neistotu a poslať tú prácu.
Môžeš mať pocit, že ostatní vedia viac a položiť otázku.
Môžeš sa cítiť ako impostor a napriek tomu prijať miesto pri stole.
Možno teda nepotrebuješ odpoveď na otázku:
„Ako sa zbavím impostor syndrómu?“
Oveľa užitočnejšia môže byť iná:
„Ako chcem konať, keď sa impostor ozve?“
Čo sa tým snažím chrániť?
Za vetou „nie som dosť dobrý/á“ sa nemusí skrývať iba nízke sebavedomie.
Môže tam byť strach z odmietnutia. Strach, že sa strápnim. Túžba niekam patriť. Potreba byť rešpektovaný/á. Alebo jednoducho fakt, že mi na tom, čo robím, veľmi záleží.
„Ostatní sú oveľa talentovanejší než ja.“
Môže znamenať aj:
„Na mojej tvorbe mi veľmi záleží a bojím sa, že nebude prijatá.“
„Nemal/a by som tu byť. Ostatní vedia oveľa viac.“
A pod tým môže byť:
„Záleží mi na tom, aby som sem patril/a a aby ma ostatní rešpektovali.“
To neznamená, že každá pochybnosť o sebe ukrýva nejakú hlbokú pravdu. A už vôbec nie, že keď si myslíš „nie som dosť dobrý/á“, tak to tak naozaj je.
Ale namiesto ďalšieho boja so sebou sa dá skúsiť položiť inú otázku:
Čoho sa vlastne bojím a čo mi to hovorí o tom, na čom mi záleží?
Na sebavedomie nemusíš čakať
„Keď si budem viac veriť, začnem.“
„Keď budem pripravený/á, prihlásim sa.“
„Keď sa prestanem cítiť ako podvodník, dovolím si tam patriť.“
Lenže sebavedomie nemusí byť vstupenka, ktorú potrebuješ predtým, než niečo urobíš.
Niekedy to funguje presne opačne.
Niečo urobíš napriek neistote. Zistíš, čo sa stalo. Niečo sa naučíš. Urobíš ďalší krok.
A možno sa pri tom stále necítiš úplne isto.
Cieľom preto nemusí byť dostať sa do bodu, v ktorom už nikdy nebudeš pochybovať o sebe.
Oveľa praktickejšia otázka je:
„Čo nechcem prestať robiť len preto, že sa práve necítim dosť dobrý/á?“
Pretože pocit je informácia.
Nie príkaz.
A môžeš si to skúsiť preložiť rovno do jednej vety:
„Aj keď mi moja hlava bude hovoriť __________, tento týždeň urobím __________.“
Koučing môže byť priestor, kde sa na podobné vzorce pozrieš“ → Ako prebieha koučing: prvé sedenie